Súčasťou pomerne rozsiahleho poslaneckého návrhu novely zákona, ktorým sa mení Trestný zákon, je aj nová skutková podstata trestného činu Šírenia nepravdivej informácie. Tento článok obsahuje len úvahy z praxe obhajcu vychádzajúc pritom z dostupných informácií. Keďže ide len o návrh zákona, nie je vylúčené, že finálna podoba novej skutkovej podstaty bude upravená (resp. otázne je, či novela prejde legislatívnym procesom).
,,Kto vyrobí alebo rozširuje nepravdivú informáciu, ktorá je spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta, ohroziť životy alebo zdravie ľudí alebo ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu alebo sa dopustí iného obdobného konania slovne alebo písomne, prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, zvukového záznamu, zvukovo -obrazového záznamu alebo iného záznamu, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.“
,,Kto z nedbanlivosti opakovane rozširuje nepravdivú informáciu, ktorá je spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta, ohroziť životy alebo zdravie ľudí alebo ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu, potrestá sa až na jeden rok.“
Po prečítaní tejto skutkovej podstaty navrhovaného trestného činu možno dôjsť k záveru, že zákonodarca sa zrejme snažil subsumovať pod skutkovú podstatu čo najviac konaní šíriacich tzv. hoaxy/dezinformácie, výsledkom čoho je však všeobecnosť takej povahy, že celá skutková podstata je z toho dôvodu neurčitá. Moje úvahy ako dôvody uvádzam nižšie.
Pokiaľ má byť páchateľ stíhaný za šírenie nepravdivej informácie v akejkoľvek forme, musí byť riadne definované, čo je to nepravdivá informácia. Takáto definícia však absentuje, pričom je otázne, či je vôbec možné takúto definíciu právne naformulovať. Pri formulovaní takejto definície by podľa nášho názoru musel zákonodarca rozlišovať medzi vyslovene nepravdivými informáciami, informáciami, ktoré sú nedostatočne preukázané, resp. informácie, ktoré sú preukázané s rôznym stupňom pochybností, ako aj informácie, ktoré sa môžu ukázať ako pravdivé v budúcnosti.
Príklad: V médiách sa v poslednej dobe objavili informácie o možnej invázii Ruska na Ukrajinu. K času písania tejto úvahy sa však žiadna invázia nekonala. Prípadný vojnový konflikt u susedného štátu jednoznačne predstavuje informáciu, ktorá je spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva. Majú byť teraz trestne postihovaní novinári, ktorí písali články o kolujúcich informáciách o invázii?
Príklad 2: V nadväznosti na príklad 1 – hypoteticky by média informovali, že daná invázia má nastať na začiatku decembra 2021. Táto invázia by však nastala na začiatku januára 2022 (berte to prosím len ako príklad). Znova ide o nepravdivú informáciu spôsobilú vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva. Tentoraz však nejde o úplne nepravdivú informáciu, ale o nepresnú informáciu. Aj v tomto príklade – majú byť novinári postihovaní za zverejnenie takýchto informácií?
Sme toho názoru, že bez riadnej definície nepravdivej informácie bude možné pod túto skutkovú podstatu trestného činu subsumovať obrovské množstvo konaní, ktorých úmyslom v žiadnom ohľade nebolo spôsobiť negatívny následok alebo šíriť hoaxy.
Tento bod úzko súvisí s bodom 1. Ako chce zákonodarca riešiť situáciu, ak určitá informácia v danom čase nebola pravdivá (resp. nebola preukázaná), no dodatočne, po odsúdení páchateľa sa preukáže ako pravdivá, prípadne len nepresná?
Budú sa hromadne podávať zo strany odsúdených návrhy na obnovu konania a následne žaloby na štát na náhradu škody?
Zákonodarca nielenže upravil úmyselnú formu tohto trestného činu, ale navrhuje zaviesť aj nedbanlivostnú formu trestného činu šírenia nepravdivej informácie. V prípade tejto nedbanlivostnej skutkovej podstaty hrozí páchateľovi, ktorý z nedbanlivosti opakovane rozširuje nepravdivú informáciu, trest odňatia slobody až na jeden rok.
Touto nedbanlivostnou formou trestného činu chce zákonodarca vlastne trestne stíhať obeť iného trestného činu, čo nepovažujeme za šťastné riešenie.
Príklad: Páchateľ sa dopustí trestného činu šírenia poplašnej správy. Keďže v dnešnej dobe sociálnych sietí sa informácie šíria rýchlo, potenciálnej obeti stačí akokoľvek reagovať napr. na status ohľadom poplašnej správy (kliknutím na páči sa mi to, komentovaním alebo zdieľaním). Dôsledkom každej takejto interakcie je jej zverejnenie na ,,nástenke“ obete. Fakticky takto obeť šíri poplašnú správu ďalej.
Zákonodarca síce uviedol, že musí ísť o opakované konanie, avšak v dnešnej dobe sociálnych sietí, kde bežný užívateľ komentuje, zdieľa a ,,lajkuje“ obrovské množstvo obsahu (z ktorého sa veľa môže ukázať ako nepravdivé), nepovažujeme toto riešenie za dostatočné.
Začneme trestať aj obete trestného činu podvodu, lebo nemali dosť informácií a nechali sa nachytať?
Obeť protiprávneho činu nemôže byť trestaná. Pokiaľ zákonodarca chce riešiť, aby tieto obete nešírili ďalej poplašné správy alebo nepravdivé informácie, je potrebné viac šíriť osvetu, zodpovedať otázky, na ktoré hoaxy cielia, a nepravdivé informácie vyvracať.
Trestné právo má predstavovať prostriedok tzv. ultima ratio, teda prostriedok poslednej možnosti, keď sa iné, miernejšie formy postihu minú účinku. Minimálne v nedbanlivostnej forme tohto trestného činu nemožno hovoriť o aplikácii trestného práva až ako poslednej, krajnej možnosti.
Zároveň obe základné skutkové podstaty trestného činu šírenia nepravdivej informácie (úmyselná aj nedbanlivostná) sú prečinmi. Toto samozrejme nepovažujeme za nedostatok navrhovaných skutkových podstát. Poukazujeme však na to, že pri prečinoch možno uplatniť tzv. materiálny korektív, podľa ktorého nepôjde o prečin, pokiaľ je jeho závažnosť nepatrná (a pri maloletých páchateľoch malá).
Obvinený z trestného činu nemusí preukazovať svoju nevinu, ale orgány činné v trestnom konaní musia vinu obvinenému preukázať. S prihliadnutím na neurčitosť navrhovanej právnej úpravy možno už teraz uviesť, že OČTK budú mať veľmi náročnú pozíciu dokázať páchateľovi vinu. OČTK budú musieť takto preukázať minimálne, že:
(i) informáciu šíril obvinený z trestného činu – pokiaľ dôjde k spáchaniu tohto trestného činu na internete a dokonca v prípade, ak k zariadeniu, z ktorého bola informácia odoslaná, má prístup viac osôb, napr. členov rodiny, OČTK budú mať pozíciu podstatne sťaženú. OČTK totiž musia preukázať trestné konanie konkrétnej osoby. Nebude postačovať neurčité tvrdenie, že napr. zo 4 členov domácnosti to mohol odoslať práve obvinený.
(ii) ide o nepravdivú informáciu – toto bude obzvlášť náročné v prípade informácií publikovaných neurčito, resp. ktoré sa majú udiať v budúcnosti (viď. úvahy v tomto článku vyššie).
(iii) v prípadne úmyselnej formy aj zavinenie vo forme úmyslu, a teda že páchateľ a) chcel spôsobom uvedeným v trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený trestným zákonom, alebo b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Preukázanie úmyslu rovnako nebude pre OČTK vôbec jednoduché.
(iv) v prípade nedbanlivostnej formy sa bude OČTK musieť okrem iného vysporiadať aj s tým, že musí ísť o opakované konanie. To znamená, že celé toto komplikované dôkazné bremeno OČTK musí byť unesené min. v dvoch prípadoch, čo pri prečine s hornou hranicou trestného činu max. jeden rok nie je vôbec efektívne.
(v) ide o informáciu, ktorá je spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta, ohroziť životy alebo zdravie ľudí alebo ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu. Ako budú OČTK rozlišovať hranicu, či už daná informácia je alebo ešte nie je spôsobilá vyvolať takéto nebezpečenstvo? Čo je to časť obyvateľstva nejakého miesta a pod.?
S prihliadnutím aj na princíp in dubio pro reo musia OČTK vinu obvinenému preukázať bez pochybností – v prípade, ak existujú pochybnosti, treba rozhodnúť v prospech obvineného.
Následne, ak aj OČTK unesú toto komplikované dôkazné bremeno bez pochybností (čo bude samé o sebe náročné), stále ide len o prečin, a teda v obhajobe možno argumentovať aj materiálnym korektívom, že nejde o trestný čin, ale napr. o priestupok a trestné stíhanie má byť zastavené.
Cieľom tohto článku nie je venovať sa politike, ale úvahám z praxe, resp. zjavným možnostiam obhajoby potenciálneho páchateľa pri tomto trestnom čine. Nie sme proti snahe zabraňovať šíreniu hoaxov/dezinformácií, avšak navrhovaný spôsob zavedením novej skutkovej podstaty trestného činu z dôvodov uvedených vyššie podľa nášho názoru nie je vhodný a bude viesť k viac právnym problémom.
JUDr. Marek Šabík, advokát – publikované ku dňu 8.12.2021
